...abstract from an article...
In Cambodia, lightning strikes are deadlier than landmines, according to figures from the National Committee for Disaster Management and the Cambodia Mine Victim Information System.
The lightning toll is especially high this year. According to Ros Sovann, an NCDM adviser, lightning has killed 77 Cambodians in 2008 so far. In Pursat province alone, lightning has killed 21 this year.
In contrast, landmines killed only nine Cambodians in the period from January to July 2008, according to Chhiv Lim, project manager at CMVIS.
While Cambodia hosts a wide range of organizations devoted to landmine safety, there has been no widespread, effective campaign to teach Cambodians accurate lightning safety and recovery information.
The Cambodia Daily, September 15, 2008
full article can be found here
Tuesday, September 23, 2008
Friday, September 19, 2008
From Phnom Penh to Kinshasa, Transit in France: 2nd Part / De Phnom Penh à Kinshasa, transit en France : 2ème partie
2/Fashion in Paris
I don't know what happened to France while I've been away (not even mentioning the Presidential elections), but I don't understand anything about French fashion anymore, if I ever did.
For those who are not living there, try to imagine. If you are a woman it will be even easier: take the longest T-shirt (or pull over) you, or your husband, your brother, or even your son has. It's so long that you can actually sleep with it.
Don't anymore, it would be a waste for the whole humanity. Put it on (yes, to go out): you are trendy!
Apart from wearing underwear don't put anything else, especially no belt. It's loose? Great. It's very loose? Perfect!
Put boots to it, and You've understood Paris' fashion nowadays.
Some are adding cut pantyhose to it, to make it worse. I meant, to make it better...
---------------
This website anticipated it probably the first!Ce site web a été probablement le premier à anticiper la tendance !
2/ La mode à Paris
Tuesday, September 16, 2008
From Phnom Penh to Kinshasa, Transit in France: 1st Part / De Phnom Penh à Kinshasa, transit en France: 1ère Partie
1/Reverse Cultural Shock
You don't really expect to have a cultural shock when you are coming back to your own country. I was betting on how long it would take me to recover from the jet lag, to remember how to drive a vehicle that has more than 2 wheels, to put more than two layers on my body...
In fact I realized that I've forgotten some cultural automatic reflexes, or replaced them by Cambodian ones...
Let me give you some examples:
I was supposed to have an appointment somewhere in Paris, for my future job (btw: I won't talk about it on this blog). I was half an hour early, so I decided to spend some time in a nice "café", read a book on Congo, enjoy an espresso...
In Cambodia, as soon as you touch the door, if the restaurant has any, someone is taking care of you, and often, many waiters and waitress are running up and down the restaurants like bees... In this particular café, I was quite surprised not to notice any waiter at first sight. So I decided to sit at a table... Nothing... I grabbed the menu, knowing already that I wanted a coffee, so as to put it back ostentatiously in front of me, hoping to see someone, at somepoint, being somehow interested in serving me something...
Well, after 5, or 10 minutes, I thought: "nevermind, I'm here to kill 20 minutes", and started to read my book until someone, eventually came...
Gesture... That's the worst...
Looking bored and unhappy like anybody in the subway was surprisingly not really difficult... Until someone smiles or looks curiously at everybody else... I decided not to work too much on this part of French (but not only) culture... I didn't miss it that much...
Worse were asian politness gestures. To give everything with two hands, is still hard not to do. You cannot imagine how people can look at you in a weird way when you give a 5 euros note with two hands, or even a visit card!
Technology/innovation...and what people do with it...
In Cambodia, you don't have any voice message. You can finish your conversation politely with someone, and then answer your phone. You can safely park your motorbike, car, bicycle, tuk-tuk, cyclo, on the side of the road, or finish to shew what you have in your mouth.
But Europe, the US etc... (the "Western" countries) are driven by immediacy.
You need to answer your phone before the 4th ring. So you need to be rude with the person you are physically in contact with, you need to park in a hurry, or to swallow the food in your mouth like a snake, so as to answer before the voice messaging system take over.
If you don't, in a modern society, you're a looser. You lost the call. No second chance. You need to wait until your contact, hopefully, finishes to leave you a voice message (if you try to call back, at the same time, you will access your contact's answering machine, and it will be an endless story...).
It did happened to me, and I re-discovered how does my voice messaging service works... A friend had left me his address to go and visit him outside of Paris. After the message, "the voice" proposed me to dial 2... Which I did.... before remembering that dialing 2 erases the message... Good job... Welcome home Philippe...
VELIB in Paris: grab a public bicycle almost for free, whether you know what you're doing or not...
In one way, I felt home (in Phnom Penh) seeing all these riders passing crossroads, whether the traffic light is green or red, whether pedestrians are crossing or not.
I kind of changed my mind about the good old days when I almost got killed by one of them, speeding like at the "Tour de France", on the way from Pantheon Sorbonne, to Saint Michel (Saint Mickael) square... Saint Mickael or Saint Peter, I hardly know, because it looked like he really wanted to kill himself, and inviting someone for a free ride to Heaven... or hell...
I've learnt later that some people, considering that they are too drunk to drive their car back home, decide to cycle... Interesting...
------------------------
1/Un choc culturel à rebours...
On ne s'attend pas vraiment à subir un choc culturel quand on revient dans son propre pays. J'avais parié sur le temps qu'il me faudrait pour surmonter le décalage horaire, me rappeler comment conduire un engin de plus de deux roues, ou bien mettre plus de deux couches de vêtements...
En fait, j'ai réalisé que j'avais perdu quelques automatismes, ou bien les ai remplacés par des reflexes cambodgiens. Je ne resiste pas à l'idée de vous donner quelques exemples : J'avais un rendez vous à Paris pour mon futur emploi (soit dit en passant, je n'en parlerai jamais sur ce blog). Etant en avance d'une demi heure, je décidais d'aller passer un peu de temps dans un café tout proche, afin de lire un ouvrage sur le Congo, tout en dégustant un expresso...
A titre de comparaison, au Cambodge, dès lors que vous effleurez la poignée de la porte, si tant est que le restaurant en ai une, quelqu'un s'occupe de vous, et il n'est pas rare que plusieurs serveurs ou serveuses s'affairent dans l'établissement, comme des abeilles... Dans ce café, j'étais assez surpris de ne remarquer aucun serveur au premier coup d'oeil. Et même au second...
J'ai donc décidé de m'asseoir à une table... Rien... Je prends le menu, sachant déjà ce que je voulais boire, afin de le reposer ostensiblement devant moi, espérant que quelqu'un, à un moment quelconque, serait motivé pour me servir quelque chose... Après 5 ou 10 minutes, je me suis dit qu'après tout, j'étais là pour tuer le temps, et j'ai commencé à reprendre mon ouvrage où je l'avais laissé, jusqu'à ce que quelqu'un vienne finalement me servir...
La gestuelle... C'est probablement le pire...
Avoir l'air blazé et triste comme n'importe qui dans le métro ne fut finalement pas si difficile. Au moins tant que personne ne vous sourit ou regarde avec curiosité les autres voyageurs... J'ai décidé de ne pas trop travailler cet aspect de la culture (qui n'est pas que) française... Ca ne m'a pas beaucoup manqué à vrai dire... Pires furent les gestes de politesse asiatiques. Tout donner à deux mains est une habitude qui m'est toujours difficile à perdre. D'ailleurs vous ne sauriez imaginer la tête que peuvent faire les gens lorsque vous leur remettez un billet de 5 euros, ou même une carte de visite !
Technologie, innovation... Et ce qu'on en fait...
Au Cambodge, vous n'avez pas de messagerie vocale associé à votre téléphone mobile. Vous pouvez donc finir votre conversation poliment avec votre interlocuteur, avant de décrocher votre téléphone. Vous pouvez aussi prendre votre temps pour garer votre moto, auto, vélo, cyclo, tuk-tuk, sur le côté de la route, ou bien finir de mâcher ce que vous avez dans le bouche. Mais l'Europe, les Etats-Unis etc..., oserais-je dire l'Occident, est dirigée par le principe de l'immédiateté.
Vous devez donc répondre à votre téléphone avant la quatrième sonnerie. Pour cela, vous devez être mal poli avec votre interlocuteur physique, vous garer à la va-vite, ou litteralement gober le contenu de votre bouche comme un reptile afin de répondre avant le declenchement de la messagerie.
Sinon, dans une société moderne, vous êtes un perdant.
Vous avez manqué l'appel.
Il n'y a pas de seconde chance.
Vous devez attendre que votre contact, avec un peu chance, laisse un message (si vous essayez de rappeler au même moment, vous obtiendrez à votre tour la messagerie vocale de votre interlocuteur, et vous ne vous en sortirez plus...)
Cela m'est donc arrivé, et j'ai re-découvert comment fonctionnait ma boite vocale. Un ami m'a appelé pour le donner l'adresse de son domicile, afin que je puisse le rejoindre, en dehors de Paris. Après le message, "la voix" m'a proposé de taper 2... Ce que j'ai fait... Avant de me souvenir que le chiffre 2 efface le message... Bravo... Bienvenue chez toi Philippe...
Les Vélibs à PAris : attrapez une bicyclette publique, pour presque rien, que vous sachiez ce que vous faites ou non...
Paris a donc ce nouveau service appelé Vélib. Je sais que cela fait quelques temps déjà, mais j'étais au Cambodge depuis 2006. Ca a l'air bien sur le papier, encore mieux dans la verdure... Mais selon moi c'est un peu comme donner des voitures sans se demander si les bénéficiaires savent conduire...
En un sens, je me sentais chez moi (à Phnom Penh), en voyant ces cyclistes traverser les carrefours quelle que soit la couleur du feu tricolore, sans se demander si un piéton traverse.
Je me suis ravisé lorsque l'un d'entre eux a failli me tuer, alors qu'il pédalait comme au sprint final du Tour de France, entre le Panthéon et Saint Michel.
Enfin, il se dirigeait vers Saint Michel ou Saint Pierre, c'est selon, car il n'avait pas vraiment l'air de tenir à sa vie, et semblait être tenté par l'idée de prendre un passager dans sa virée vers le ciel... ou l'enfer... J'appris plus tard que d'aucuns, ayant abusé de l'alcool, se mettent à raisonner (si si, et c'est là que c'est le plus drôle... ou pas...) : estimant qu'ils ne sont pas en état de conduire leur voiture, ils se rabattent alors sur le vélo... Intéressant...
Thursday, September 11, 2008
"Holycow! I cannot find your blog on Google" / "Mais euh! Je ne trouve pas votre blog sur Google"
We've been told that the blog is not identified by Google (a.k.a. god in the Blogosphere). To such a point that some even doubt that it exists....(sic) Don't worry, it's on the way, and meanwhile, bear in mind that, yes, there is life beside Google... But a small one...
--------------
On nous a dit que le blog n'est pas identifié par Google (alias dieu dans la Blogodphère). Ceci à tel point que d'aucuns doutent même de son existence...(sic) Pas d'inquiétude, c'est en cours, et d'ici là, gardez à l'esprit que oui, il y a bien de la vie à côté de Google... Une toute petite...
--------------
On nous a dit que le blog n'est pas identifié par Google (alias dieu dans la Blogodphère). Ceci à tel point que d'aucuns doutent même de son existence...(sic) Pas d'inquiétude, c'est en cours, et d'ici là, gardez à l'esprit que oui, il y a bien de la vie à côté de Google... Une toute petite...
Wednesday, September 10, 2008
Goats released from prison in DR Congo / Des chèvres remises en liberté en RDC
DRC makes progress, as far as the Rule of Law is concerned. Indeed, Deputy Justice Minister Claude Nyamugabo, visiting prisons in Congo, noticed goats, jailed illegally. He decided, after ordering to set the animals free, that police officers would be sent for retraining.
The article from the BBC is available here
The article from the BBC is available here
-----------
La RDC fait des progrès en matière de respect de l'Etat de droit. En effet, le Ministre de la justice adjoint, Claude Nyamugabo, visitant les prisons du Congo, a constaté que des chèvres étaient emprisonnées illégalement. Il a ainsi décidé, après avoir ordonné la remise des animaux en liberté, que les agents de polices seraient renvoyés en formation.
L'article de la BBC est accessible ici
L'article de la BBC est accessible ici
Monday, September 8, 2008
Neprebadany ostrov – SABAH
Dnes sa posnazim napisat maly cestopis, na ktory sa chystam uz dlhsie. V juli sme mali to stastie a cesty nas odviali na poslednu velku dovolenku v JV Azii na Sabah, jedna z casti Malajzie. Sabah tvori len jednu malu cast ostova Borneo, kde sa okrem neho nachadzaju aj ine staty Malajzie, Brunei a Indonezia. Sabah pokryva na tomto tretom najvacsom ostrove sveta celkovo 73tis km² a ma 3 miliony obyvatelov. Sabah je naozaj malicke miesto, no s tolkymi vecami na objavenie ze nech tu stravite akykolvek cas, mate pocit ze este ostalo vela nevideneho, nespoznaneho, neprebadaneho a rozhodne sa chcete raz vratit naspat. Klima na Sabahu tropicka, takze pocas celeho roka si mozete vychutnavat leto (od 23 do 30C)! Plne odporucane na dovolenku pocas celeho roka!
Airasia je azijska nizkonakladova spolocnost ktora umoznuje spolahlive a naozaj lacne cestovanie po tejto casti Azie. Vdaka nej sme sa v priebehu par hodin dostali z Phnom Penhu s prestupom v Kuala Lumpur priamo do Kota Kinabalu, hlavneho mesta Sabah. Nie je to velke mesto, da sa cele hravo zvladnut peso. Ma vsak milu atmosferu a zname nakupne centra a kino! To sme si poriadne vychutnali... Takze ak do Kota Kinabalu, tak na pripravne nakupy na cestovanie po ostrove. Co ma vsak toto miesto este do seba okrem nakupov je jeho pat ostrovov ktore tvoria Tunku Abdul Rahman narodny park. My sme si na jeden den relaxu pred velkou cestou vybrali ostrov SAPI. Vsetky ostovy su lahko dostupne, je tu pravidelna lodna doprava. Je to len kusok z mesta, a o chvilku sa ocitnete v raji. Ciste piesocne plaze, voda cista ako vo vani, nie prilis vela ludi, pohoda a v mori neuveritelne mnozstvo rybiek! Citila som sa akoby ma niekto nechal plavat v prirodnom akvariu! Skvele. Zabavne bolo ked sme potapali a taka krasna mala do zlta sfarbena rybicka najprv len plavala par centimetrov pred mojimi okuliarmi ale potom namna zautocila. Asi som jej nebola sympaticka. ;) niektore sme krmili a to bol tiez zazitok, lebo tie rybky sa nebali prist si po jedlo do dlane.
Kota Kinabalu je aj miesto kde vsetko mozete vybavit. Je dobre vediet co by ste radi na ostrove robili a oni vam to sprostredkuju. Nevyhodou ked clovek na Sabah cestuje v juli alebo v aguste je ze cestovky zoberu vsetky miesta. Co znamena ze pre individualnych cestovatelov uz nie je nikde miesto. a tak sme nemali na vyber a zobrali si “zajazd” na 4 dni do Kinabalu narodneho parku. Nelutovali sme vsak. Prvy den sme len preskumavali prales narodneho parku a miestnu floru a faunu. Je tu mnoho turistickych cesticiek. Dalsi den sme mali narodny, cakal na nas vystup na Mount Kinabalu, s vrcholom v nadmorskej vyske 4095m. Vrch Kinabalu je zaradeny do zoznamu oblasti chranenych Unescom. Co je tiez vynimocne je ze tento kopec je este stale aktivny a rastie okolo 5mm rocne. Vystup na horu nie je az taky narocny, zvlada to mnoho turistov roznych vekovych kategorii. Je to jeden z najlahsie zvladnutelnych vrchov v tejto vyske na Zemi. Staci ma aspon trosku kondicku, nepremokave oblecenie lebo hore je naozaj velka zima a odhodlanie. Kazdy kto sa rozhodne ist hore ma z parku prideleneho sprievodcu. Nas bol 40rocny pan Petrus Duli ktory zivil svoju rodinu tak ze tri krat do tyzdna vyslapal tento vrch. Raz do roka sa tu organizuje dalsia vynimocna vec – Climbathon. Bezci sa daju na trat a ti najlepsi v priebehu 3 hodin vybehnu hore aj dole. (tohto rocny vitaz to zladol za 2 hodiny a 45minut, no comment...) My sme si to rozlozili na dva dni. Len tolko. Prvy vystup sme ukoncili po 5 hodinach v laban rata 3273m nad morom. Tu sme prespali a o 3 nad ranom sme pokracovali zdolat vrchol a zazit tam vychod slnka. S celovkami a dobrymi topankami sa to dalo zvaldnut aj napriek klzkemu a sikmemu povrchu. Cesta na hor trvala dalsie 3 hodiny. Ako vystup na kazdu horu, aj toto je zadostucinenie a je to skutocne nadhera. Tazko sa sice dycha, ale clovek sa citi tak zvlastne. Byt vysoko nad oblakmi a vidiet velmi daleko. Pocity ktore tam mate sa daju len tazko popisat. Cesta dolu nam opat trvala okolo 5 hodin, pretoze sme si uz necitili nohy. Dalsie dva dni sme boli ako velmi stari ludia, schody som zvladala len pospiatocky a cim viac sa dalo oddychovat tym lepsie. Aj tak to bol jeden z najlepsich zazitkov na Sabahu.
Preto sme si na dalsi den dali volnejsi program a isli len na druhu stranu narodneho parku, do mestecka Poring. Nachadzaju sa tu “kupele”, ktore tu vytvorili japonci pocas druhej svetovej vojny. Vodu si napustite do svojej malej vanicky a namiesate si sami teplotu pri akej sa vam chce lenosit a dopriat trosku relaxu vasim ubolenym noham. V okoli sa nachadza este nadherna zahrada plna motylov, par mensich vodopadov a “canopy walk” – co su zavesene cesticky vysoko v stromoch, aby sme si mohli dzunglu prezerat bez vykrutenych krkov, dobry vynalez. V Kinabalu narodnom parku sa nachadza aj navacsi kvet na svete, ktory puci do svojej krasy celych 9 mesiacov. Rafflesia, je masozrava ale inak vyzera celkom nevinne. Tu ktoru sme videli my uz pomaly odkvitala, aj tak bola super a na kvet naozaj velka!
Odtialto sme sa vydali na vychod ostrova, kde sa nachadza Sepilok rehabilitacne centrum pre orangutany. Centrum bolo zalozene v roku 1964 a rozprestiera sa na ploche 40km². Sluzi pre opustene, osirele a zranene orangutany. Cielom je ich po rehabilitacii opat pustit do volnej prirody. Orangutany je mozne vidiet dva krat do dna pocas krmenia, kedy sa niektore z nich zbiehaju na jedno urcene miesto. ziju tu vo volnom priestore a staraju sa o nich profesionali. Az na turistov nie je na tomto mieste nic zle.
Dalsou atrakciou trosku viac na vychod, kusok od mesta Sandakan, je korytnaci ostrov. Ludia sem chodia na noc sledovat ako morske korytnacky okolo polnoci prichadzaju ukladat vajicka do piesku, a ako sa rodia male korytnacky. Nemali sme moznost tam ist, je tam len obmedzene miesto, ale o to viac sme si to uzili na juznejsich ostrovoch kam sme isli potom.
Takze sme smerovali viac na juh, do mesta Semporna, kde nie je naozaj skoro nic okrem jednej skoly, trhu, mesity a par hostelov. Odtialto sa da dostat do prilahleho Tun Sakaran namorneho parku. Rozhodli sme sa pre nieco co sme doteraz v zivote nerobili – naozaj sa potapat. Pocas trojdnoveho PADI kurzu sme sa naucili zaklady a na treti den sme mali uz naozajstne potapanie sa! Cely cas sme byvali na ostrove Mabul, kde sa da ist do obycajnych ale dobrych drevenych domcekov, alebo do luxusnych rezortov. Potapanie je uzasna vec. Zalubila som sa do toho okamzite potom ako som sa naucila ako sa da dostat voda z masky par metrov pod hladinou! National geographic program je dobry, ale zazit tieto veci na vlastnej kozi a vidiet na vlastne oci je ine kafe. Voda je tu priezracna, takze som sa do nej dokazala pozerat hodiny a mat sancu sledovat morsky zivot priamo pod mojou izbou je skvele. A ten cisty primorsky vzduch, o tom ani pisat netreba. Raj. Potapanie je ako objavit novy svet na zemi. Najst rovnovahu – ani nestupat ani neklesat - 18metrov pod hladinou, necitit vahu svojho tela a byt blizko tomu co je vo vacsine pripadov nedostupne, vidiet slnko cez vodu, je neuveritelne a nepopisatelne. Clovek to pochopi az si to raz zazije! Posledne tri potapania sa sme mali na ostrove Sipadan, ktory sa radi medzi spickove destinacie na potapanie sa na zemi. Vynimocny a znamy je vdaka svojej “stene”, ktora kusok od brehov ostrova vertikalne reze cestu k jadru zeme. Je 600 metrov hlboka a treba byt opatrny, a vzdy sa dopredu informovat o vodnych prudoch, lebo to moze by aj zivot nebezpecne. Nas pocas potapania zobral len jemny prudik ale nebolo mozne plavat proti nemu spat k nasej skupine, museli sme len na nich pockat. V tejto oblasti sa nachadzaju nadherne farebne morske koraly, morske korytnacky, nyemo rybicky, male zraloky, baracudy, tuniaky, a mnohe mnohe ine rybky roznych farieb a niektore aj velmi zvlastnych tvarov. Bol to ocarujuci a nezabudnutelny zazitok.
Nakoniec sme si uz len troska vychutnali atmosferu tohto krasneho ostrova a vratili sa spat do prace s velkymi usmevmi a kopou energie. Sabah je miesto, ktore stoji za to!
zopar foto na ukazku - http://picasaweb.google.com/andrea.stranska/2008_07_SABAHMalaysia#
Airasia je azijska nizkonakladova spolocnost ktora umoznuje spolahlive a naozaj lacne cestovanie po tejto casti Azie. Vdaka nej sme sa v priebehu par hodin dostali z Phnom Penhu s prestupom v Kuala Lumpur priamo do Kota Kinabalu, hlavneho mesta Sabah. Nie je to velke mesto, da sa cele hravo zvladnut peso. Ma vsak milu atmosferu a zname nakupne centra a kino! To sme si poriadne vychutnali... Takze ak do Kota Kinabalu, tak na pripravne nakupy na cestovanie po ostrove. Co ma vsak toto miesto este do seba okrem nakupov je jeho pat ostrovov ktore tvoria Tunku Abdul Rahman narodny park. My sme si na jeden den relaxu pred velkou cestou vybrali ostrov SAPI. Vsetky ostovy su lahko dostupne, je tu pravidelna lodna doprava. Je to len kusok z mesta, a o chvilku sa ocitnete v raji. Ciste piesocne plaze, voda cista ako vo vani, nie prilis vela ludi, pohoda a v mori neuveritelne mnozstvo rybiek! Citila som sa akoby ma niekto nechal plavat v prirodnom akvariu! Skvele. Zabavne bolo ked sme potapali a taka krasna mala do zlta sfarbena rybicka najprv len plavala par centimetrov pred mojimi okuliarmi ale potom namna zautocila. Asi som jej nebola sympaticka. ;) niektore sme krmili a to bol tiez zazitok, lebo tie rybky sa nebali prist si po jedlo do dlane.
Kota Kinabalu je aj miesto kde vsetko mozete vybavit. Je dobre vediet co by ste radi na ostrove robili a oni vam to sprostredkuju. Nevyhodou ked clovek na Sabah cestuje v juli alebo v aguste je ze cestovky zoberu vsetky miesta. Co znamena ze pre individualnych cestovatelov uz nie je nikde miesto. a tak sme nemali na vyber a zobrali si “zajazd” na 4 dni do Kinabalu narodneho parku. Nelutovali sme vsak. Prvy den sme len preskumavali prales narodneho parku a miestnu floru a faunu. Je tu mnoho turistickych cesticiek. Dalsi den sme mali narodny, cakal na nas vystup na Mount Kinabalu, s vrcholom v nadmorskej vyske 4095m. Vrch Kinabalu je zaradeny do zoznamu oblasti chranenych Unescom. Co je tiez vynimocne je ze tento kopec je este stale aktivny a rastie okolo 5mm rocne. Vystup na horu nie je az taky narocny, zvlada to mnoho turistov roznych vekovych kategorii. Je to jeden z najlahsie zvladnutelnych vrchov v tejto vyske na Zemi. Staci ma aspon trosku kondicku, nepremokave oblecenie lebo hore je naozaj velka zima a odhodlanie. Kazdy kto sa rozhodne ist hore ma z parku prideleneho sprievodcu. Nas bol 40rocny pan Petrus Duli ktory zivil svoju rodinu tak ze tri krat do tyzdna vyslapal tento vrch. Raz do roka sa tu organizuje dalsia vynimocna vec – Climbathon. Bezci sa daju na trat a ti najlepsi v priebehu 3 hodin vybehnu hore aj dole. (tohto rocny vitaz to zladol za 2 hodiny a 45minut, no comment...) My sme si to rozlozili na dva dni. Len tolko. Prvy vystup sme ukoncili po 5 hodinach v laban rata 3273m nad morom. Tu sme prespali a o 3 nad ranom sme pokracovali zdolat vrchol a zazit tam vychod slnka. S celovkami a dobrymi topankami sa to dalo zvaldnut aj napriek klzkemu a sikmemu povrchu. Cesta na hor trvala dalsie 3 hodiny. Ako vystup na kazdu horu, aj toto je zadostucinenie a je to skutocne nadhera. Tazko sa sice dycha, ale clovek sa citi tak zvlastne. Byt vysoko nad oblakmi a vidiet velmi daleko. Pocity ktore tam mate sa daju len tazko popisat. Cesta dolu nam opat trvala okolo 5 hodin, pretoze sme si uz necitili nohy. Dalsie dva dni sme boli ako velmi stari ludia, schody som zvladala len pospiatocky a cim viac sa dalo oddychovat tym lepsie. Aj tak to bol jeden z najlepsich zazitkov na Sabahu.
Preto sme si na dalsi den dali volnejsi program a isli len na druhu stranu narodneho parku, do mestecka Poring. Nachadzaju sa tu “kupele”, ktore tu vytvorili japonci pocas druhej svetovej vojny. Vodu si napustite do svojej malej vanicky a namiesate si sami teplotu pri akej sa vam chce lenosit a dopriat trosku relaxu vasim ubolenym noham. V okoli sa nachadza este nadherna zahrada plna motylov, par mensich vodopadov a “canopy walk” – co su zavesene cesticky vysoko v stromoch, aby sme si mohli dzunglu prezerat bez vykrutenych krkov, dobry vynalez. V Kinabalu narodnom parku sa nachadza aj navacsi kvet na svete, ktory puci do svojej krasy celych 9 mesiacov. Rafflesia, je masozrava ale inak vyzera celkom nevinne. Tu ktoru sme videli my uz pomaly odkvitala, aj tak bola super a na kvet naozaj velka!
Odtialto sme sa vydali na vychod ostrova, kde sa nachadza Sepilok rehabilitacne centrum pre orangutany. Centrum bolo zalozene v roku 1964 a rozprestiera sa na ploche 40km². Sluzi pre opustene, osirele a zranene orangutany. Cielom je ich po rehabilitacii opat pustit do volnej prirody. Orangutany je mozne vidiet dva krat do dna pocas krmenia, kedy sa niektore z nich zbiehaju na jedno urcene miesto. ziju tu vo volnom priestore a staraju sa o nich profesionali. Az na turistov nie je na tomto mieste nic zle.
Dalsou atrakciou trosku viac na vychod, kusok od mesta Sandakan, je korytnaci ostrov. Ludia sem chodia na noc sledovat ako morske korytnacky okolo polnoci prichadzaju ukladat vajicka do piesku, a ako sa rodia male korytnacky. Nemali sme moznost tam ist, je tam len obmedzene miesto, ale o to viac sme si to uzili na juznejsich ostrovoch kam sme isli potom.
Takze sme smerovali viac na juh, do mesta Semporna, kde nie je naozaj skoro nic okrem jednej skoly, trhu, mesity a par hostelov. Odtialto sa da dostat do prilahleho Tun Sakaran namorneho parku. Rozhodli sme sa pre nieco co sme doteraz v zivote nerobili – naozaj sa potapat. Pocas trojdnoveho PADI kurzu sme sa naucili zaklady a na treti den sme mali uz naozajstne potapanie sa! Cely cas sme byvali na ostrove Mabul, kde sa da ist do obycajnych ale dobrych drevenych domcekov, alebo do luxusnych rezortov. Potapanie je uzasna vec. Zalubila som sa do toho okamzite potom ako som sa naucila ako sa da dostat voda z masky par metrov pod hladinou! National geographic program je dobry, ale zazit tieto veci na vlastnej kozi a vidiet na vlastne oci je ine kafe. Voda je tu priezracna, takze som sa do nej dokazala pozerat hodiny a mat sancu sledovat morsky zivot priamo pod mojou izbou je skvele. A ten cisty primorsky vzduch, o tom ani pisat netreba. Raj. Potapanie je ako objavit novy svet na zemi. Najst rovnovahu – ani nestupat ani neklesat - 18metrov pod hladinou, necitit vahu svojho tela a byt blizko tomu co je vo vacsine pripadov nedostupne, vidiet slnko cez vodu, je neuveritelne a nepopisatelne. Clovek to pochopi az si to raz zazije! Posledne tri potapania sa sme mali na ostrove Sipadan, ktory sa radi medzi spickove destinacie na potapanie sa na zemi. Vynimocny a znamy je vdaka svojej “stene”, ktora kusok od brehov ostrova vertikalne reze cestu k jadru zeme. Je 600 metrov hlboka a treba byt opatrny, a vzdy sa dopredu informovat o vodnych prudoch, lebo to moze by aj zivot nebezpecne. Nas pocas potapania zobral len jemny prudik ale nebolo mozne plavat proti nemu spat k nasej skupine, museli sme len na nich pockat. V tejto oblasti sa nachadzaju nadherne farebne morske koraly, morske korytnacky, nyemo rybicky, male zraloky, baracudy, tuniaky, a mnohe mnohe ine rybky roznych farieb a niektore aj velmi zvlastnych tvarov. Bol to ocarujuci a nezabudnutelny zazitok.
Nakoniec sme si uz len troska vychutnali atmosferu tohto krasneho ostrova a vratili sa spat do prace s velkymi usmevmi a kopou energie. Sabah je miesto, ktore stoji za to!
zopar foto na ukazku - http://picasaweb.google.com/andrea.stranska/2008_07_SABAHMalaysia#
Sunday, September 7, 2008
A new blog? Again? / Un nouveau blog ? Encore ?
Ok, those who know me know as well that I'm not the most rigorous in updating blogs. For many reasons actually: the first one is obviously because of a lack of time. Or organization... On top of that, after some time in a foreign country, even in a very different culture, you start to look at your environment with different eyes, to get used to it, and even sometimes to consider it as normal, or part of the daily life. Which explains why you don't think that it needs to be described on your blog anymore...
This time, we will write this blog with four hands, and keep our eyes wide open!
--------
Ok, ceux qui me connaissent savent aussi que je ne suis pas le plus rigoureux en matière de mise à jour de blogs. Pour plusieurs raisons d'ailleurs : La première, c'est évidement par manque de temps. Ou d'organisation... De plus, après avoir passé quelques temps dans un pays, même dans une culture différente, on commence à regarder autour de soi avec un oeil différent, à s'habituer, et même parfois à considérer que tout est "normal", que cela fait partie du quotidien. Ce qui explique pourquoi on ne pense plus qu'une situation nécessite un billet dans un blog.
Cette fois, nous écrirons ce blog à 4 mains, et tâcherons de garder les yeux bien ouverts !
This time, we will write this blog with four hands, and keep our eyes wide open!
--------
Ok, ceux qui me connaissent savent aussi que je ne suis pas le plus rigoureux en matière de mise à jour de blogs. Pour plusieurs raisons d'ailleurs : La première, c'est évidement par manque de temps. Ou d'organisation... De plus, après avoir passé quelques temps dans un pays, même dans une culture différente, on commence à regarder autour de soi avec un oeil différent, à s'habituer, et même parfois à considérer que tout est "normal", que cela fait partie du quotidien. Ce qui explique pourquoi on ne pense plus qu'une situation nécessite un billet dans un blog.
Cette fois, nous écrirons ce blog à 4 mains, et tâcherons de garder les yeux bien ouverts !
Subscribe to:
Posts (Atom)